8.2.2019 14:00 | Veda

Objavili „chýbajúci medzičlánok“ vo vývoji planét

Umelecká predstava objaveného telesa.
Umelecká predstava objaveného telesa. Zdroj: Ko Arimatsu

Objekty tohto typu sú v skutočnosti zrejme bežné.

Po viac ako 70 rokoch čakania (a pátrania) sa astronómom podarilo objaviť dôležitý medzičlánok planetárnej evolúcie.

Teleso, ktoré sa výraznejšie nezmenilo od počiatku vývoja slnečnej sústavy. A zároveň dosahuje rozmery, ktoré ho kladú medzi prvotné zhluky častíc na jednej strane, a telesá dosť veľké na to, aby ich rast zrýchlila ich vlastná tiaž na strane druhej.

Vedeckú prácu zverejnil vedecký časopis Nature Astronomy.

Nové možnosti skúmania toho najstaršieho

Od vzniku slnečnej sústavy ubehlo 4,6 miliardy rokov. Napriek tomu máme čoraz viac možností, ako ju skúmať.

Donedávna sa vedci spoliehali predovšetkým na počítačové simulácie – modelovali, aké procesy mohli viesť k pozorovanej štruktúre našej planetárnej sústavy.

Medzičasom začali pozorovať vznik planetárnych sústav prakticky v reálnom čase. Výrazne pokročili aj v skúmaní vzdialených kútov slnečnej sústavy.

Nepreskúmaný zdroj reliktov

Práve tu, v extrémne „riedko“ osídlených končinách Kuiperovho pásu (leží za obežnou dráhou Neptúna), sa zachovali skutočné kozmické relikt, ktoré sa prakticky nezmenili od čias raného vývoja slnečnej sústavy.

Telesá obiehajúce bližšie k Slnku sa naproti tomu zmenili pomerne výrazne. Poznačilo ich napríklad silnejšie slnečné žiarenie a častejšie vzájomné kolízie.

V spájaní je sila – platí to aj v prípade planetárnych vyhliadok na vznik života.
Čítajte aj Život na Zemi umožnilo pohltenie cudzej planéty

Dôležitý medzičlánok

Astronómovia v Kuiperovom niekoľko desaťročí márne pátrali po špeciálnej skupine telies – telies s rozmermi niekoľko kilometrov. Reprezentujú málo preskúmaný stupienok vo vývoji planét.

Na jednom konci spektra sa nachádzajú telesá, ktoré vznikli vzájomným kontaktom prachových a ľadových zŕn. Ich zliepaním mohli narásť na sto až dvesto metrov.

Na druhom konci spektra ležia telesá s rozmermi desiatok kilometrov. Teda dosť veľké nato, aby začali gravitačne priťahovať iné objekty, čo „raketovo“ urýchlilo ich ďalší rast.

Špeciálna metóda

Telesá s rozmermi niekoľkých kilometrov sa v Kuiperovom páse nepodarilo objaviť, pretože sú jednoducho primalé a málo jasné nato, aby ich astronómovia spozorovali aj tými najlepšími vesmírnymi ďalekohľadmi.

Vedci pod vedením Koa Arimatsua z Národného astronomického observatória v Japonsku skúsili iný prístup. Nehľadali telesá Kuiperovho pásu na základe slnečného svetla, ktoré odrážajú, ale svetla vzdialených hviezd, ktoré pri svojom pohybe dočasne zablokujú.

Táto metóda takzvaného zákrytu je veľmi náročná, pretože pozorovateľné „stemnenie“ vzdialených hviezd trvá ani nie sekundu. Vyžaduje preto súčasné pozorovanie mnohých hvizd.

Umelecké znázornenie pravdepodobnej podoby jednej z troch exotických super-Zemí, 55 Cancri e. Jej povrch sa zrejme modrasto a červenkasto trblieta.
Čítajte aj Planéty plné drahokamov. Kde ich našli?

Žiadna vzácnosť

Japonskí výskumníci monitorovali dokopy až 2000 hviezd. Pri analýze dát si všimli stemnenie jednej z nich zodpovedajúce „tieneniu“ telesom s rozmermi necelých troch kilometrov.

Podľa japonských vedcov obieha okolo Slnka približne 33-krát ďalej ako Zem.

Jeho spozorovanie podľa japonských astronómov naznačuje, že objekty tejto veľkostnej kategórie sú Kuiperovom páse oveľa bežnejšie ako sme si doposiaľ mysleli. A zároveň podporuje uznávané modely vzniku planét postupným „nabaľovaním“ hmoty.

Nazrieme aj na úplný okraj?

„Je to skutočné víťazstvo pre malé výskumné projekty,“ hovorí Ko Arimatsu. „Náš tím mal tristokrát nižší rozpočet než veľké medzinárodné výskumy. Napriek tomu sa nám podarilo objaviť niečo, čo nedokázali ani tieto veľké projekty.“

Japonský vedec neskrýva smelé plány do budúcna.

„Teraz, keď vieme, že nás postup funguje, budeme skúmať Kuiperov pás ešte detailnejšie,“ hovorí. „Dokonca poškuľujeme po pozorovaní telies Oortovho oblaku.“

Oortov oblak predstavuje najvzdialenejšiu oblasť slnečnej sústavy. Doposiaľ sa nepodarilo spozorovať žiadne jeho teleso, no predpokladá sa, že odtiaľ pochádzajú niektoré kométy.

Leží tak ďaleko, že sondy Voyager, najvzdialenejšie kozmické sondy ľudstva, ho podľa predpokladov dosiahnu asi až o 300 rokov.

Diskusia 4 Príspevkov