6.11.2018 07:45  |  Veda

Varíme sa vo vlastnej šťave. Spasí nás geoinžinierstvo?

Ľudstvu hrozí klimatická katastrofa – ani okamžité zásahy nemusia zachrániť Miami a iné pobrežné mestá. Niektoré nádejné riešenia však môžu viac uškodiť ako pomôcť.

Ak vhodíte žabu do vriacej vody, okamžite z nej vyskočí. Keď ju vhodíte do studenej, a vodu začnete pomaly zohrievať, nebezpečenstvo si vraj neuvedomí. Pomaly sa uvarí zaživa.

Ľudstvo sa na svojej domovskej, otepľujúcej sa planéte správa podobne ako pomyselná žaba v čoraz horúcejšej vode.

Pravda, moderná bájka o pasívnom, variacom sa oboživelníkovi je mylná. Zviera by v skutočnosti z vody skôr či neskôr vyskočilo. Aj taký jednoduchý tvor, akým je žaba si uvedomí riziko a začne konať.

Ľudstvu takáto prezieravosť zatiaľ chýba.

Medzinárodná pasivita

Posolstvo najnovšej rozsiahlej správy Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC) bije na poplach. Dochádza nám čas predísť klimatickej katastrofe.

Za kritickú hranicu sa považuje oteplenie o viac ako 1,5 °C oproti obdobiu spred priemyselnej revolúcie. Podľa nových zistení môže nastať do roku 2040 (zatiaľ sa oteplilo o 1 °C).

IPCC upozorňuje na to, že udržanie otepľovania pod kritickou hranicou si vyžiada zásadné skresanie emisií oxidu uhličitého. Do roku 2030 by mali klesnúť o 45 % oproti hodnote z roku 2010. A v roku 2050 klesnúť na nulu. To znamená stav, keď by ľudstvo produkovalo približne rovnaký objem emisií, aký pohlcujú prírodné procesy.

Realita sa tomuto scenáru zrejme ani nepriblíži. Očakáva sa, že emisie ľudstva zostanú do roku 2030 konštantné alebo porastú o 1 % ročne. Napriek skutočnosti, že v roku 2015 sa takmer 200 krajín sveta, vrátane Slovenska, v Parížskej klimatickej dohode zaviazalo udržať oteplenie pod hranicou 1,5 stupňa.

„Nič nenasvedčuje tomu, že sa svet priblíži splneniu tohto klimatického cieľa,“ uviedol americký diplomat a prezident Rady pre medzinárodné vzťahy Richard Haas. „Neexistuje americké líderstvo a fráza medzinárodná komunita je viac rečníckym obratom ako skutočnosťou. Radšej šetrime peniaze, aby sme sa prispôsobili a urýchlime výskum a vývoj geonžinierstva.“

Použitie geoinžinierstva veľmi opatrne pripúšťa aj IPCC – pokiaľ oteplenie v roku 2050 presiahne kritickú hranicu, alebo emisie ľudstva dostatočne neklesnú.

„Chemtrails“ na záchranu planéty?

Geoinžinierstvo sú cieľavedomé snahy ľudstva ovplyvniť klímu Zeme. Predovšetkým odstraňovaním CO2 z ovzdušia alebo odrážaním slnečného žiarenia. V prípade druhého prístupu ide vlastne o napodobňovanie účinkov sopečnej erupcie tým, že sa do stratosféry vstreknú aerosóly (zmes malých častíc pevnej alebo tekutej látky v plyne).                

Ako vidíme v prírode, ide o rýchly a účinný postup. Erupcia indonézskej sopky Krakatoa napríklad v roku 1883 ochladila planétu o jeden stupeň – čiže do rovnakej miery, ako doposiaľ ľudstvo oteplilo klímu Zeme. Keď v roku 1815 vybuchla Tambora, nastal „rok bez leta“. V miernom pásme mrzlo aj v júli.

Vstrekovanie aerosólov do stratosféry napodopobňuje účinky sopečnej erupcie. fotogaléria / 6
Vstrekovanie aerosólov do stratosféry napodopobňuje účinky sopečnej erupcie. Zdroj: používateľ Wikimédie Hughhunt

Aerosóly vstreknuté do atmosféry by dokázali podobný účinok napodobniť, a to pomerne lacno. Optimistické odhady hovoria, že za menej ako miliardu eur. To by si mohla dovoliť aj niektorá ľudnatejšia krajina.

Ako nížinný Bangladéš – od istého bodu bude preň lacnejšie ochladiť planétu, ako platiť za dôsledky klimatickej zmeny. Na „záchranu sveta“ by sa mohol podujať aj niektorý bohatý jednotlivec. Zakladateľ Amazonu Jeff Bezos napríklad každoročne míňa viac na svoju spoločnosť Blue Origin.

Čo prinesie klimatická zmena?

Pokiaľ oteplenie presiahne kritickú hranicu, v najbližších desaťročiach postihne suchšie regióny extrémny nedostatky zrážok, teplejšie oblasti zasiahnu vlny horúčav alebo silné hurikány. Tieto pohromy budú nielen ničivejšie a rozšírenejšie ako dnes, ale aj častejšie. Očakáva sa, že spôsobia hromadné vymieranie druhov a masovú migrácia miliónov ľudí.

Z blata do kaluže... a jadrovej vojny?

Nie je isté, či „postrekovanie oblohy“ prinesie viac úžitku ako škody. Nielenže existujú pochybnosti o účinnosti tejto metódy. Ak by skutočne fungovala, jej účinok by bol len dočasný. Aerosóly sa v atmosfére udržia niekoľko mesiacov. Keď by „postrekovanie“ ustalo, nasledovalo by náhle, skokovité oteplenie. Hovorí sa až o 4 °C za dekádu.

Negatíva stratosférického vstrekovania aerosólov sa tým paradoxne len začínajú. Podľa nedávneho výskumu zverejneného v prestížnom vedeckom časopise Nature by sprievodná redukcia dopadajúceho svetla spôsobila chabé úrody. Mohli by sa odchýliť tropické cyklóny z juhovýchodnej Ázie, ktoré sú kriticky dôležité pre miestnych farmárov.

V neposlednom rade, oxid siričitý, o jeho vstrekovaní sa uvažuje najčastejšie, by bol z ovzdušia „vypláchnutý“ ako kyslý dážď a ohrozoval by ozónovú vrstvu, varujú kritici.

Závažné sú aj etické otázky. Kto by dozeral nad takouto iniciatívou? Správa IPCC navrhuje viaceré organizácie spadajúce pod OSN. Zároveň upozorňuje na to, že neexistujú takmer žiadne regulácie, ktoré by zabránili ktorejkoľvek krajine konať na vlastnú päsť.

Goinžinierstvo bez svetovej spolupráce môže viesť k jadrovej vojne.  fotogaléria / 6
Goinžinierstvo bez svetovej spolupráce môže viesť k jadrovej vojne. Zdroj: United States Department of Defense

Práve toho sa obávajú viacerí výskumníci ako napríklad profesor environmentálnej vedy a expert na geoinžinierstvo Alan Robock. Stačí, aby sa niečo pokazilo – napríklad hurikán kategórie 5 by zdevastoval pobrežné veľkomesto, ktoré predtým takéto pohromy nepostihovali.

Objavilo by sa podozrenie, že hurikán prispel k zmenám kvôli geoinžinierstvu. Ak by daná krajina odmietla zastaviť svoje aktivity, podľa Robocka by to mohlo viesť až k jadrovej vojne.

Takzvaná nukleárna zima síce predstavuje účinnú, ale rozhodne nie ekologickú metódu ochladzovania podnebia.

Zachytávanie uhlíka

Hoci aerosóly účinne a pomerne rýchlo znížia teplotu, neovplyvnia hromadenie oxidu uhličitého v atmosfére. Iné metódy geoinžinierstva sa preto zameriavajú práve na tento skleníkový plyn. Uvažuje sa o viacerých postupoch: od vysádzania stromov, po zachytávanie a uskladňovanie uhlíka z ovzdušia v podzemí.

Podobne ako v prípade stratosférického vstrekovania aerosólov, ani jedna z doposiaľ navrhnutých metód sa nezaobíde bez aspoň jedného veľkého „ale“.

Týka sa to aj tak neškodnej metódy, akou je rozsiahle vysádzanie stromov. Snahy o systematické zalesňovanie by zrejme podkopali politické rozpory. Veľká časť odlesneného územia sa v súčasnosti intenzívne využíva na pestovanie rastlín alebo chov dobytka.

Novšie výskumy spochybnili, či rozsiahle zalesňovanie skutočne predvídateľne zníži teplotu. Niektoré simulácie z vedcov z Nórskej vedecko-technologickej univerzity a Univerzity v Giessene dokonca zistili, že by miestami nastal nárast teploty.

Premnožené riasy pri juhozápadnom pobreží Anglicka. fotogaléria / 6
Premnožené riasy pri juhozápadnom pobreží Anglicka. Zdroj: NASA

Iná metóda sa snaží docieliť premnoženie rias absorbujúcich uhlík z atmosféry. Rozbujnenie týchto organizmov možno dosiahnuť napríklad prísunom živín – uvažuje sa predovšetkým o železe – do oceánskych oblastí, ktoré sú na ne chudobné. „Dajte mi tanker spolovice naplnený železom a ja vám dám dobu ľadovú,“ povedal pred 20 rokmi oceánograf John Martin.

Potenciálne vedľajšie účinky sú však obrovské. Môže sa narušiť miestny kolobeh živín a vyprodukovať nadmerné množstvo oxidu dusného, ktorý je takmer 300-násobne silnejší skleníkový plyn ako oxid uhličitý.

„Dajte mi tanker spolovice naplnený železom a ja vám dám dobu ľadovú.“ 


oceánograf John Martin

„Hoci existujú dôvody podporovať ďalší výskum, obmedzený potenciál odstraňovania CO2 a závažné vedľajšie účinky aj medzinárodné právo obmedzujúce rozsiahle použitie, sú dôvody, prečo sa táto metóda zrejme nikdy nepoužije, aby výraznejšou mierou prispela k dosiahnutiu cieľov Parížskej dohody,“ píše kolektív vedcov, pod vedením Marka G. Lawrenca, v najnovšom zhodnotení geoinžinierskych metód, ktoré zverejnil časopis Nature Communications.

Uskladnenie po zemou

Existujú rôzne ďalšie návrhy. Napríklad aplikovanie biouhlia, čo je hnojivo viažuce uhlík. Problém je, že podľa konsenzu odborníkov nie je reálne aplikovať ho v dostatočne veľkej škále, aby výraznejšie ovplyvnilo koncentráciu CO2 v atmosfére.

Rôzne metódy zachytávania a uskladňovania oxidu uhličitého – či už rozptýleného v atmosfére, prípadne vypúšťaného z bodových zdrojov: tepelné elektrárne alebo železiarne. Uhlík by sa následne uskladnil v pórovitých horninách alebo vyprázdnených rezervoároch ropy a zemného plynu.

Prototypy takýchto technológií existujú. Vo všeobecnosti sú však energeticky aj finančne náročné. Odhady hovoria o cene 17 až 870 eur za tonu zachyteného oxidu uhličitého. Ľudstvo pritom do ovzdušia vypustí ročne viac ako 40 miliárd ton.

Kvôli obmedzeniu otepľovania pod 1,5 °C by sme museli zachytiť približne 650 miliárd ton. Odstránenie takéhoto množstva uhlíka do roku 2100 by si podľa Lawrenca a kolegov vyžiadalo kontinuálne zásobovanie energiou na úrovni 20 až 100 % dnešnej svetovej produkcie.

Schéma zachytávania a uskladňovania emisií oxidu uhličitého uhoľnej elektrárne. fotogaléria / 6
Schéma zachytávania a uskladňovania emisií oxidu uhličitého uhoľnej elektrárne. Zdroj: používateľ wikimédie Pavouk

Príliš veľa otáznikov

Mark Lawrence pripomína, že všetky metódy geoinžinierstva sa nachádzajú len v ranom štádiu vývoja.  

„Počas najbližších desaťročí sa zrejme v globálnom meradle nepodarí použiť ani jednu z navrhnutých metód,“ uviedol v tlačovej správe Nórskej vedecko-technologickej univerzity. „Inými slovami, v snahe udržať nárast priemernej teploty pod hranicou 2 °C, a už vôbec nie pod hranicou 1,5 °C, sa nemôžeme spoliehať na pomoc týchto technológií.“

Lawrence s kolegami volá po širokej diskusii medzi politikmi, verejnosťou a vedcami. A predovšetkým veľkom množstve špecializovaných ako aj interdisciplinárnych výskumov, ktoré pomôžu zodpovedať „veľké nejasnosti ohľadom účinkov na klímu, vedľajších účinkov, nákladov a technických stránok aplikácie“ geoinžinierských metód.

„V snahe udržať nárast priemernej teploty pod hranicou 2 °C, a už vôbec nie pod hranicou 1,5 °C, sa nemôžeme spoliehať na pomoc geoinžinierstva.“ 


riaditeľ Ústavu pokročilých štúdií udržateľného rozvoja Mark G. Lawrence

Nespoliehajme sa na geoinžinierstvo

Lawrence dodáva, že ani jeden geoinžiniersky postup sa priamo netýka hlavnej príčiny klimatickej zmeny, emisií CO2. Zároveň varuje, aby sa geoinžinierstvo nepovažovalo za náhradu ich výraznej redukcie.

„Musíme výrazne zintenzívniť snahy o zmienenie klimatickej zmeny a v rámci nich začať drahé znižovanie emisií v oveľa väčšej, ako plánovanej miere,“ píše s kolegami v článku v časopise Nature Communications.

Medzi hlavných producentov emisií oxidu uhličitého patrí energetický sektor, predovšetkým uhoľné elektrárne. fotogaléria / 6
Medzi hlavných producentov emisií oxidu uhličitého patrí energetický sektor, predovšetkým uhoľné elektrárne. Zdroj: Arnold Paul

V rovnakom duchu sa nesie správa IPCC. Podčiarkuje množstvo neistôt, ktoré sa v súčasnosti týkajú geoinžinierstva, a zdôrazňuje, že ľudstvo sa musí zamerať na „okamžitú, rozsiahlu, koordinovanú transformáciu svetovej ekonomiky – predovšetkým energetiky – v miere, akú svet doposiaľ nevidel.“

Hlavní vinníci za emisie

Z 34 miliárd ton emisií ľudstva v roku 2010 až 20 miliárd pochádzalo zo sektoru energetiky. Nie je to prekvapujúce, keď uvážime, že svetovo dve tretiny energie generuje uhlie a zemný plyn. Na druhom mieste sa umiestnila doprava s čosi viac ako 5,5 miliardami ton.


Podľa správy environmentálnej organizácie Carbon Disclosure Project CDP 100 spoločností zodpovedá  približne za 70 % všetkých emisií posledných 30 rokov (celkovo 923 miliárd ton CO2 a metánu). Len 25 z nich dokonca zodpovedá za viac ako polovicu emisií posledných dvoch storočí. Na popredných priečkach  sa umiestnili čínsky štátny uhoľný priemysel, Gazprom, ExxonMobil, Shell, BP a Chevron.

Diskusia 10 Príspevkov