10.10.2018 08:00 | Veda

Nevešajte hlavu. Zlomená psychika nás môže priviesť do hrobu

Psychologická trauma nasledovaná pocitom bezmocnosti môže viesť k smrti.
Psychologická trauma nasledovaná pocitom bezmocnosti môže viesť k smrti. Zdroj: Pixnio

Ak po psychickej traume nasleduje dojem bezvýchodiskovej situácie, hrozí smrť.

Preživší krutostí koncentračných alebo vojnových väzenských táborov po návrate spomínali na zvláštne, zdanlivo bezdôvodné úmrtia.

Niektorí spoluväzni skonali bez akejkoľvek ujmy na tele. Najprv celkom rezignovali, utiahli sa do seba a po dvoch či troch týždňoch zomreli. Niekedy to ale trvalo iba tri dni.

Psychológ John Leach v novej štúdii analyzoval takéto prípady z histórie a spojil ich s najnovšími poznatkami psychológie a neurovedy. Vďaka tomu vytýčil štádiá chorobnej rezignácie, ktoré vedú k takzvanej psychogenickej smrti. Určil aj ich príčinu.

Výskumnú prácu zverejnil vedecký časopis Medical Hypotheses.

Nečinne čakali na smrť

Lekárska komunita si fenomén smrti spojenej s rezignáciou mysle všimla začiatkom 50. rokov vo výpovediach vojakov, ktorí sa vrátili zo zajatia.  

„Mnohí nadobudli dojem, a bolo medzi nimi mnoho lekárov, že niektoré z úmrtí neboli spôsobené telesným stavom nebohého,“ napísal v roku 1957 Edgar H. Schein, pôsobiaci v kórejskej vojne ako zdravotník.

„Namiesto toho sa zdalo, že niektorí muži upadli do stavu takej apatie, že prestali dbať na svoje telesné potreby,“ pokračuje Schein. „Čoraz viac sa zahlbovali do seba, odmietali sa hýbať a napokon už len ležali čakajúc na smrť.“

Neskôr si lekári všimli záznamy o podobných prejavoch aj v prameňoch starých niekoľko storočí. Netýkali sa len väzňov, ale tiež stroskotancov či otrokov.

Na vine je dopamín

Psychológ John Leach z Portsmouthskej univerzity upozorňuje na to, že psychogenická (psychickým stavom spôsobená) smrť je skutočná. „Nie je to samovražda, ani nesúvisí s depresiou, ale s rezignáciou na život,“ hovorí vedec.

Nastáva do troch týždňov po závažnej psychickej traume. Ak človek nadobudol dojem bezvýchodiskovej situácie, upadá do chorobnej rezignácie (anglicky neformálne give-up-itis).

Leach v novej štúdii popísal päť štádií tohto stavu, pôvodne považovaných za samostatné chorobné stavy. Leach ich prepojil na základe historických záznamov o konkrétnych prípadoch a štúdií, ktoré tieto prejavili spájali s poruchami regulácie dopamínu.

Dopamín – neuroprenášač, ktorý riadi odmeňovací systém mozgu, a tým pádom sa zúčastňuje na vzniku subjektívnych pocitov potešenia, radosti a spokojnosti.

„Myslím si, že máme dočinenia s jediným spektrom prejavov, nie osobitnými kategóriami (chorobných stavov),“ hovorí Leach, „ak vám mierne klesne hladina dopamínu, postihne vás demotivácia a apatia. A čím viac hladina dopamínu klesá, tým závažnejšie prejavy nastávajú.“

1. Stiahnutie sa zo spoločnosti

Prvé štádium chorobnej rezignácie sprevádza sklon k samote, mlčanlivosti a ľahostajnosti. Ľudia sú prevažne zaujatí sami sebou.

Takéto emocionálne „odstrihnutie“ od okolia podľa Leacha sprevádza snahu mozgu vyrovnať sa s prežitou traumou a navrátiť vnútornú duševnú rovnováhu. Ak sa však vymkne spod kontroly, môže viesť k apatii.

2. Apatia

Druhé štádium podľa Leacha sprevádza akási „smrť emócií“ daného človeka. Postihne ho „demoralizujúca melanchólia“.

Jeden bývalý vojenský väzeň toto štádium popísal ako „zobúdzanie sa bez akejkoľvek energie, aby niečo urobil“. Podľa iného sa „aj najmenšia úloha mení na obrovskú námahu“.

Hlboký prepad vnútornej motivácie vedie k zanedbávaniu hygieny. Ľudia zostávajú permanentne neupravení.

Chorobná rezignácia nie je úplne bezvýchodisková. fotogaléria / 2
Chorobná rezignácia nie je úplne bezvýchodisková. Zdroj: PxHere

3. Abúlia

V tomto štádiu nastáva úplná strata vnútornej motivácie aj schopnosti rozhodovať sa a iniciovať akékoľvek konanie.

Ľudia úplne prestávajú hovoriť, vôbec sa neumývajú ani nejedia. Ešte viac sa zahlbujú sami do seba.

Reakcie možno vyvolať len zásahom zvonka. Napríklad vytrvalým presviedčaním alebo úderom. Ak vonkajšie podnety pominú, osoba sa vracia k nečinnosti a bezvládnosti.

„Na abúlii je zaujímavé, že pozorujeme prázdnu myseľ, vedomie zbavené akéhokoľvek obsahu. Ľudia, ktorí sa z nej dostali, prirovnávajú stav svojej mysle ku kaši alebo absencii akýchkoľvek myšlienok,“ hovorí John Leach.

4. Psychická akinézia

Postihnutý človek už nedokáže iniciovať telesný pohyb. Hoci zostáva pri vedomí, je úplne nevšímavý. Ignoruje dokonca aj extrémnu bolesť. Na silné údery nereaguje ani len trhnutím.

Ľudia v tomto štádiu často neudržia moč a zostávajú ležať vo vlastných výkaloch.

5. Psychogenická smrť

Krátko pred smrťou nastáva čosi ako záblesk života. „Na chvíľu sa zdá, že prázdnota mysle pominula a vrátilo sa cieľavedomé správanie,“ hovorí Leach.

V koncentračných táboroch väzni pozorovali, že ľudia v tomto štádiu vytiahli dlho odkladanú skrytú cigaretu a začali fajčiť. Cigarety sa pritom považovali za veľmi hodnotné a niekedy sa vymieňali za jedlo.

„Keď si väzeň v takomto stave zapálil cigaretu, jeho spoluväzni vedeli, že to už celkom vzdal. Stratil vieru, že dokáže pokračovať a myslel si, že čoskoro umrie,“ hovorí Leach.

Ako s tým súvisí dopamín?

Mimoriadne stresujúce situácie za normálnych okolností vedú k zvýšeniu produkcie dopamínu. Ale krátko nato iný mechanizmus v mozgu začne dopamín blokovať.                                             

„Stresujúce situácie, ktoré nemožno ovplyvniť ani sa im vyhnúťm znižujú produkciu dopamínu, čo vedie k pasivite, uzatváraniu sa do seba,“ vysvetľuje John Leach.

Ďalší pokles hladiny dopamínu podľa neho vedie k zhoršovaniu prejavov chorobnej rezignácie, ktoré môžu skončiť psychogenickou smrťou. 

Smrť však podľa Leacha nie je nevyhnutná. Možno ju odvrátiť zásahmi, ktoré zvýšia hladinu dopamínu. Napríklad telesnou aktivitou alebo psychologickou konzultáciou, ktorá pacienta presvedčí, že jeho situácia je aspoň čiastočne pod jeho kontrolou.

Diskusia 1 Príspevkov